Richard Rimavski                                                              máj , 2011

Mám problém ! To sa dnes stáva každému a veľmi často. Môj problém je ale úplne iného charakteru. Spôsobuje mi zimomriavky po celom tele, ba čo viac, mám pocit ako by som tie zimomriavky mal ešte aj na povrchu mozgu. A mám strach, vo vlastnom byte sa bojím !

Som umelec na voľnej nohe, dalo by sa povedať. Vyrábam roboty na zákazku. Nie sú to priemyselné roboty, ale skôr reklamné predmety, ale zato plne funkčné. Tak napríklad, pizzeria chce prilákať zákazníkov, tak si u mňa objedná milého robota, ktorý bude po vopred určených, naprogramovaných dráhach roznášať pizzu. Bude mať rôzne senzory, aby nenarážal do ľudí a na svojej tácke bude prinášať pizzu k stolom, ktoré si ju objednali. Nič zložité, čo sa po technickej stránke týka, nakoľko už mám všetky potrebné pohony, senzory a riadiaci systém v malíčku. Vyrobil som ich už desiatky. Každý kus je ale originál ! Umením je v tejto práci hlavne to, dať tomu robotovi charizmu, teda nejakú milú alebo vtipnú „povahovú“ črtu, tak aby v zákazníkoch vzbudzoval sympatie. Preto sa aj považujem za umelca, technická stránka veci je už pre mňa len rutina.

S mojou prácou nie je žiaden problém, niekedy jej mám viac, niekedy menej, niekedy sa musím uskromniť, keď je menej roboty, ale žijem si pohodlným životom, venujem sa aj iným záľubám, som slobodný, bezdetný, zatiaľ, takže si užívam život, ako bohém.

Najprv som si všimol, že sa mi strácajú veci. V dielni to nie je veľmi „vypuklé“, keďže je tam veľký chaos kadečoho, ale v byte je to iné, lebo tam mám poriadok. Sprvu si človek povie : „Niekde som to založil a teraz to neviem nájsť, však to nájdem niekedy keď to už nebudem potrebovať.“ To sa stáva každému, myslím a nevenoval som tomu väčšiu pozornosť.

Zimomriavky som ale dostal, keď mi zmizla moja jediná váza z kuchynského stola. Zo stola, ktorý je skoro vždy prázdny, celý biely, okrúhly, uprostred malá tmavo červená vázička. Ráno prídem do kuchyne, vázička je fuč.

Človek sa snaží hľadať rozumné vysvetlenie, „niekto si zo mňa chce urobiť srandu“, ale bývam sám, nikto nemá kľúče od môjho bytu a moje zámky na dverách sú špeciálne, jeden magnetický a druhý so špeciálnym kľúčom. Neexistuje, že by to nejaký „srandista - kamarát“ prekonal. Moje kľúče sa nedajú skopírovať. Špecializovaní zlodeji by asi vedeli prekonať možno aj takéto zámky, ale ti by mali iné záujmy ako mi ukradnúť vázičku.

Bolo to veľmi divné, ale ešte divnejšie mi bolo, keď sa vázička na druhé ráno sama od seba vrátila. Tak to som skoro chytil infarkt, no možno nie infarkt, lebo neviem aký je to pocit, ale niečo podobné.

Nemyslite si, že ma nenapadla scéna z jedného milého filmu, kde si susedia urobili dieru do susedovho bytu za skriňou a keď ten nebol doma, tak „žúrovali“ u neho. So susedmi mám ale iba jednu spoločnú stenu a tá je úplne prázdna, žiadna skriňa pred ňou a hlavne žiadna diera v nej ! Plafón a podlaha detto, preskúmal som ju poriadne. A tiež, mne sa tieto veci stanú nejakým spôsobom počas noci, teda ráno keď vstanem je prekvapenie pripravené.

Mám kamaráta Roba, pracuje na polícii, zaisťuje stopy pri zločinoch, tak som si pomyslel, že by som mu zobral vázičku, nech zaisti otlačky  prstov na nej a aby som mal aspoň nejaké vodítko, čo sa deje. Vázičku som ale poriadne ohmatal, keď som ju zbadal, tak som si povedal : „Asi to už teraz nemá zmysel.“

Robo ale nezostal dlho bez práce.

Rád čítam články o novej technike. Prečítal som si asi pred mesiacom článok o novej digitálnej zrkadlovke, je to fotoaparát, keby niekto nevedel. Bola to taká napoly recenzia a napoly reklama. Nie som fotograf, teda ani netúžim po takom dokonalom a nadupanom stroji, ani by som ho asi nevedel použiť, ale keď čítam podobné články, tak si poviem : „Možno sa raz začnem vážnejšie zaoberať fotografiou a tak aspoň budem vedieť, aké sú možnosti súčasnej techniky. Však som umelec, nie ?“

Na druhý deň ráno, zrkadlovka len tak pohodená v obývačke na gauči !

Tak vtedy mi už bolo jasné, že toto nie je žiadny vtip ! Lebo žiadny „vtipálek nevysolí toľko prachov za foťák, len tak z roztopaše.“ Vtedy som začal vážne pochybovať o svojom duševnom zdraví. Ale keďže som človek, s veľmi silným sebauvedomením a teda dokážem zachovať chladnú hlavu v skoro každej situácii, zostal som pevne stáť na nohách. Zimomriavky až na „mozgu“ som však mal.

„Žiadne unáhlené kroky !“ – hovorím si , „Ak som blázon, tak ten foťák vidím len ja.“

Zobral som si čisté biele rukavice, mám ich plno, používam ich pri práci, a vložil som fotoaparát pekne do nového mikrotenového vrecka a poďme za Robertom. Ak povie, že sáčok je prázdny, som blázon, ak nie tak potom je to zázrak.

Mal som šťastie, Robo bol „u seba“ a tak som to naňho hneď vyklopil : „Potrebujem zaistiť otlačky prstov na tomto foťáku a tiež všetky podozrivé stopy, však ty už vieš ...“

„A čo je kradnutý ?“ – pýta sa Robo a ja vidím, že ho vidí a teda nie som blázon.

„Nie, je to súčasť môjho nového bláznivého projektu“ – nechcem priznať skutočnú pravdu, veď kto by aj priznal taký nezmysel.

„Áaaaaaa, tak to už ani nič nechcem vedieť, tvojim bláznivým myšlienkam ja asi nikdy nebudem rozumieť, no ukáž !“ povie a už si aj vybaľuje svoje „nádobíčko“.

Po chvíľke povie Robo : „Nič, absulútne nič, žiadne otlačky a ani stopy po zotretí otlačkov, utieraní, čistení, no proste nič. Ty si chceš robiť asi zo mňa srandu nie ?“

Snažím sa povedať niečo rozumné, aby som nevyzeral ako blázon a aj ma niečo
napadne : „Super, to som chcel vedieť ! Diki moc, takže to funguje. Je to môj nový čistiaci robot. Taká sranda na báze ultrazvuku.“

„Len dúfam, že si to neobjednala mafia ,“ zo smiechom Robo . „alebo hej ? “ kúsok vážnejšie.

„Ale kdeže mafia, je to jedna predajňa optiky “ poviem a som celkom spokojný so svojou okamžitou fantáziou.

S Robom som sa rozlúčil. Cestou domou som si povedal : „Musím sa k veci postaviť absolútne prakticky. Ak na niečo myslím, tak na druhý deň ráno to mám niekde v byte. Pravdepodobne s tou vázou to bolo tiež rovnako. Len som si to neuvedomil vtedy. Rozmýšľal som totiž, že ju z toho stola dám už preč, je tam už asi 10rokov. Potom keď bola fuč, tak som zase rozmýšľal, že kde asi je a tak sa „vrátila“. Takže teraz budem silno myslieť na milión Euro a zajtra som milionár ! No super! Radšej hneď desať, nebudem trocháriť.“

A teraz som tu, myslím každý deň „silno“ na milióny a stále nič. Jáaaaj, aby som nezabudol, tak ten fotoaparát som skúsil použiť, nefungoval. Možno nemal nabitú baterku, neviem, nemal som návod na použitie. Na druhý deň som si chcel návod stiahnuť z internetu, ale foťák som už nenašiel. Smola. Pre istotu som zavolal Robovi, že ho pozývam na pivo, za tú fušku, čo mi spravil, a aj sme šli. Pozval som ho hlavne preto, aby som sa ubezpečil v tom, že fotoaparát skutočne existoval a že sa mi to celé neprisnilo.

Takže fotoaparát určite existoval, potvrdí mi to hocikedy Robo. Ale čo ak si aj Roba iba predstavujem a aj to, že sme boli na pivo ? A čo ak vôbec nevyrábam roboty, len ležím niekde v blázninci  nadopovaný liekmi a celá moja „realita“ je len výplod mojej chorej
mysle ?

Jeden z mojich susedov v dome ktorom bývam je lekár, psychiater. Keď som ho stretol na chodbe spýtal som sa ho, či existuje nejaká psychická choroba, pri ktorej človek vidí veci ktoré nie sú.

„No tak napríklad schizofrénia  je taká a čo máte nejaké problémy ? “ hovorí sused s nádejou, že získa nového pacienta.

„Nie kdeže, len ma to tak zaujíma.“ – snažím sa nevzbudiť pozornosť, ale nie veľmi sa mi to podarilo, keďže sused si ma poriadne premeral tými svojimi „psycho“ očami.

Neviem čo je to schizofrénia, aj keď som ten názov už počul, ale keďže dnes už nemá zmysel na konkrétnu vec povedať, že neviem, lebo máme internet a Google. Keď som prišiel domov tak som sadol k počítaču a ten mi hneď vysvetlil situáciu : „Schizofrénia znamená únik od reality. Ide o chronické ochorenie so závažnými poruchami v oblasti myslenia, konania, emócií a osobnosti.“ Hmmm, tak to by aj mohlo byť, ale čo sa budem s tým toľko zaťažovať. Možno vôbec nie som chorý a keď budem neustále nad tým rozmýšľať tak nakoniec naozaj ochoriem !

Veď predsa mám svoju „peknú realitu“, mám zaujímavú prácu, ba čo viac, ešte mám aj tú danosť, že dokážem materializovať svoje myšlienky. Teda sem tam, väčšinou keď nechcem, lebo zatiaľ keď chcem, tak nič. Dôkazom toho je, že stále nie som milionár.

Takže nebudem už rozmýšľať, že prečo, ale radšej, ako využijem túto moju schopnosť. Musím prísť na podmienky, pri ktorých sa mi tieto zázraky dejú. Takže moje zimomriavky aj strach môžem hodiť za chrbát, teraz už chcem, aby sa realita upravovala podľa mojich túžob. Ale ako ?

-.-

Tento mesiac som mal dosť rušno, dostal som zákazku na dva roboty pre jednu banku. A keďže ešte stále nie som milionár, tak sa musím chopiť každej príležitosti zarobiť si a aj ma to baví. Roboty sa mi veľmi podarili, boli také milé, že mi bolo ľúto sa s nimi rozlúčiť. Boli to takí milí „tučkovia“ vo farbách banky, ale nie celkom rovnakí. Chodia náhodne medzi klientmi banky v hale a mrmlú si najnovšie reklamné bankové slogany. Dôležité je, že si ich tak nezaujate mrmlú, to je ten vtip. Okrem toho ešte rozdávajú letáky a sem tam mrknú svojimi veľkými očami na klienta.

Takže som bol dosť vyťažený a nevšimol som si, že by sa niečo zvláštne dialo okolo mňa. Ani svojej priateľke som o mojich zážitkoch nič nepovedal, celkom sa mi páči a nechcel by som o ňu prísť kvôli takej hlúposti.

Teraz ale mám kus voľnejšie, tak sa dám do experimentov. Myslím, že ak niečo veľmi chcem a veľmi silne na to myslím, tak sa to „nezmaterializuje“. Keďže zázraky sa mi stali vždy ráno, predpokladám, že to chce prázdnu, uvoľnenú myseľ, ako po dobrom spánku a potom treba na niečo, len tak zľahka myslieť, len taký myšlienkový vánok a vtedy by to mohlo fungovať. A tiež si myslím, že keď budem chcieť niečo veľmi „osožné“ pre mňa, tiež to nepôjde, lebo to by som na to myslel veľmi zaujato.

Takže teória je hotová, plán pripravený, poďme nato. Uvoľnená myseľ, uvoľnená myseľ, uvoľ............. , „Ding - dong, ding - dong“ – niekto zvoní, „A sakra, na zvonec som nemyslel !“ – idem otvoriť a vo dverách kamoška moja najmilšia.

„Čau zlatíčko a ty čo tu ?“ – pýtam sa prekvapený

„Obuj sa a poď dole, niečo ti musím ukázať !“ – hovorí nedočkavo a ja sa obúvam rýchlo, lebo toto už poznám, keď ona povie, že niečo „musí“, tak musí. No a samozrejme mám ju rád, tak jej nepokazím radosť tým, že „Nemám teraz čas.“ . Takže ideme.

Pred domom stojí krásny červený Mustang. Nie kôň, ale americký športiak.

„To hádam nie je tvoje ?“ – pýtam sa

„Je. Sadaj dnu ! Ideme.“ – odpovie moja milovaná nekompromisne a ja si sadám na miesto spolujazdca a zase som raz nenormálne spokojný so svojou priateľkou, keďže aj ja som fanda rýchlych áut a motoriek.

Na cenu som sa taktne nepýtal, o peniazoch sa nezvykneme baviť a ani na to, z kade má moja „kočka“ toľko prachov zrazu. Isteže, napadla ma jedna „konšpiračná“ teória, či tie moje euromilióny sa nezmaterializovali niekde u nej. Ale nepovedal som o tom ani muk.

Môj zamýšľaný „experiment“ musím odložiť, keďže mám teraz hlavu plnú „červeného auta snov“ a aj kúsok naň žiarlim, keďže moja priateľka ho má teraz asi radšej ako mňa. Dúfam, že ju to prejde. Dúfam, že aj mňa a budem sa vedieť zase sústrediť a mať čistú a prázdnu myseľ.

-.-

Som už bez roboty dva týždne, kamoška sa už tiež dostala do starých koľají, takže idem na to ! Sedím v obývačke a rozmýšľam, čo také nepotrebné, myseľ nevzrušujúce by som mohol skúsiť „pričarovať“. Napadla ma korková zátka z fľaše od vína. Dobrý nápad, ak toto nebude fungovať, tak už nič.

Uvoľnená myseľ, uvoľnená myseľ, uvoľnená my......., ľahký vánok v myšlienkach, korková zátka na stolíku..... pozerám na konferenčný stolík ..... aaaaaaaa, nič !

Porozmýšľam kúsok a prichádzam k záveru, že som dosť s napätím očakával, ako sa „zhmotní“ ten korok na prázdnom konferenčnom stolíku a to asi nie je dobré. Takže ináč. Myslím, že by sa mala objaviť tá zátka na nejakom skrytom mieste, aby som to nevidel „online“. Takže donesiem porcelánový hrnček a položím hore dnom na stolík a : Uvoľnená myseľ, uvoľnená myseľ, uvoľnená my......., ľahký vánok v myšlienkach, korková zátka pod hrnčekom na stolíku..... pozerám na konferenčný stolík ... zodvihnem hrnček aaaaaaa, je tam ! Zimomriavky, jak hovadooooooo ! Ale žiadny strach. Zvládol som to. Predsa len to funguje. Viem ovplyvniť realitu, aj keď len do veľmi malej miery, zatiaľ, ale v budúcnosti, ktovie.

A teraz korok zmizni. Aj to sa podarilo pod hrnčekom. Potom som to skúsil bez hrnčeka, ale so zatvorenými očami a fungovalo to bezchybne.

Blíži sa večer, zase som zabudol jesť celý deň, ale to sa mi stáva často, keď sa do niečoho zahĺbim. Nevadí, lebo večer ideme na flám s mojou milovanou a pred flámom bude večera a kúzelnícke číslo samozrejme, tak to si neodpustím. Bude to test mojich schopností na verejnosti, ktorá bude pozostávať zo mňa a priateľky.

Ten „vyčarovaný“ korok som si ešte dobre prehliadol, vyzeral ako normálny, mierne, možno raz použitý štopeľ . Teda bol to pravý korok myslím. Nechal som ho uprostred prázdneho stolíka ako triumf mojich nových schopností, ako by som chcel povedať vesmíru : „Vidíš vesmír, svoj zákon zachovania hmotnosti a energie si môžeš vieš čo.“  A išiel som sa osprchovať, oholiť a obliecť na večer.

Priateľka bola zase krásna ako vždy, oblieka sa totiž veľmi jednoducho, ale moderne, žiadne čačky, žiadny rúž, žiadne dlhé nechty, kúsok očká primaľované, mierny make up, skoro nepoznateľný, a tak je sexy na nevydržanie.

„Tváriš sa nejako čudne, čo je ?“ pýta sa ma

„Nič, všetko v poho“  - snažím sa nevzbudzovať jej pozornosť, ale som veľmi nedočkavý ako dopadne moje „kúzelnícke číslo“

Po dobrej večeri nadišla moja chvíľa.

„Ukážem ti kúzlo chceš ?“ pýtam sa nedočkavo

„Jasne, ukáž !“ odvetila

Zoberiem zo stola sklenenú priehľadnú soľničku, odskrutkujem vrchnák a vysypem ten kúsok starej soli čo v nej ešte bol. Soľnička veľkosťou tak akurát do dlane. Zaskrutkujem vrchnák späť a položím ju pred priateľku na stôl, nech ju prikryje dlaňou. Urobím svoje načvičené „čáry - máry“ a poviem : „Tak a teraz sa pozri do tej solničky“

„Jéj, to si ako urobil? Veď je tam nejaký štopeľ !“ pýta sa s prekvapením a 
pokračuje : „Veď ten sa nedá ani vybrať, taký je veľký, ako si ho tam dostal ?“

„Kúzlom.“  - hovorím : „A teraz zakry soľničku zase .“

Zakryla soľničku, ja som vykonal svoje, a soľnička bola prázdna.

„No to snáď nie je pravda ! Urob to ešte raz, aj keď som blondýna, tak nie som hádam blbá !“ – neveriacky krúti tou svojou sexy hlavičkou.

„Kúzla sa nemôžu opakovať, veď vieš to by už potom nebolo kúzlo.“ – hovorím

„Iba ešte raaaaaaaz, prosím, inak nezaspím .“ - prosíka

„Nevadí, túto noc aj tak veľa spať nebudeme.“ – odpovedám a snažím sa byť vtipný.

„Prosím, prosím ....“ – pokračuje

„Pozri sa do kabelky“ – tajuplne poznamenám

„Jéj , toľko štopľov, to si mi ich kedy sem napratal ?“ – s očkami veľkými ako pingpongové loptičky.

„Teraz ju zavri a polož na stôl.“ – prikazujem a za chvíľu : „A teraz otvor !“

„Sú preč.“ – konštatuje nechápavo a pridáva : „Ako to robíš ?“

„Porozmýšľaj, máš to na domácu úlohu.“ – odpovedám

-.-

Domov som prišiel, až na druhý deň okolo obeda, „vyžúrovaný“. Vojdem do obývačky a stolík prázdny. Prekvapenie poriadne. Dobre si pamätám, že som tam nechal ten štopeľ. Že by vesmír ? Teraz sa smeje zo mňa a hovorí si : „Nekrič hop, kým nepreskočíš.“ Asi musím ešte niečo urobiť, aby tá zmena reality bola stála. Neviem čo by to ešte chcelo a teraz to ani nevyriešim. Idem spať.

Ale ešte mi zvoní mobil, kamoška.

„Už viem ako si to urobil s tým štopľom“ – hovorí nedočkavo

„No daj. “ odpovedám

„Tá soľnička bola z takého hrubého skla, a tak ten štopeľ v nej vyzeral ako veľmi veľký, ale v skutočnosti bol iba malý, lenže to sklo ho opticky zväčšovalo a tak vyzeral, ako keby sa nedal ani tam vopchať. Ty si tam ten malý štopeľ nebadane vložil a potom si ma zase nejako oblbol a si ho vybral .Bolo to tak ?“ - pýta sa nedočkavo

„No možno a čo tá kabelka ?“ – pýtam sa pre zmenu ja

„Tá kabelka, to nebolo až také neuveriteľné, s tou si ma iba nejako „ošálil““ – hovorí

„Dobre , zlatíčko, si šikovná ako vždy, veď aj preto ťa mám tak rád, choď už spinkať a pekné sny ti prajem, určite to obidvaja potrebujeme.“

„Dobre, aj tebe pekné sny“ – hovori a zložila a ja som sa zložil tiež, do postele.

Zobudil som sa okolo polnoci a už sa mi nechcelo spať, keďže som už spal viac ako 10 hodín. Tak som vstal ale keďže bola noc a ešte k tomu polnoc, hovoril som si, že by teraz nebolo dobré experimentovať s mojimi novými schopnosťami, lebo aj keď sa už nebojím toho zázraku cez deň, v noci by to mohlo byť trochu strašidelnejšie, hlavne ak by sa stalo niečo čo by som neočakával. Tak som sa len tak motkal po byte, do dielne som tiež radšej nechcel ísť, lebo tam by to mohlo byť ešte strašidelnejšie, medzi tými nedorobenými prototypmi robotov. Sú dosť strašidelné, takto v noci, už som aj rozmýšľal, že ich vyhodím, ale potom mi je ich zase ľúto, veď sú to spomienky.

Tak si teda sadnem do kresla a prečítam si niečo. Čudný lomoz počujem z vedľajšej izby. Adrenalín mi stúpa. Je to z pracovne, tak tam nakuknem. Na koberci sa metá, jeden z mojich starých prototypov, nedorobených robotov. Tak a je to späť, zimomriavky až na mozgu ! Rýchlo pozapaľujem všetky svetlá v celom byte, aby som sa cítil bezpečnejšie, ale nepomáha to. Lomoz však ustal a tak bežím do pracovne a robot tam už nie je. Koberec je tiež bez stôp po robotovi a pritom som jasne videl predtým, ako svojimi kovovými časťami, zanecháva stopy vo vlasoch koberca. Teraz to vyzerá , ako by sa mi to bolo len zdalo, taká halucinácia. Ak by som nebol „Korkový mág“ tak by som to považoval za jasnú halucináciu, ale takto viem že to halucinácia nebola, ale mojím vedomím upravená realita. Vyzerá to tak, že svojimi experimentmi som otvoril Pandorinu  skrinku. Takto to nebude dobre, lebo ma raz „klepne pepka“ , z tých prekvapení.

Rozhodol som sa, že urobím svojej priateľke radosť a splním svoj dávny sľub, že sa k nej raz nasťahujem a teraz to aj urobim. Budem sa cítiť bezpečnejšie, keď budeme spolu. Som ja ale zbabelec ! No nič. Ráno jej to oznámim a spýtam sa jej, či si to so mnou ešte nerozmyslela.

Pomaly som sa ukľudnil, už necítim tlkot srdca až v hlave a tiež na mňa prichádza únava, tak si ešte na dve tri hodinky ľahnem. Svetlá ale nechám v celom byte zapnuté, pre istotu.

-.-

Prechádzam sa po priateľkinom byte, je pekné slnečné dopoludnie. Je to krásny priestranný svetlý byt. Bývam tu už mesiac aj dačo. Priateľka je v práci. Ona pracuje tak normálne, ráno ide do kancelárie, tam si odkrúti svoju „šichtu“ a potom príde domov. Nie ako ja, že si robím keď sa mi zachce, alebo skôr keď mám čo.

Práve som odovzdal svoj posledný projekt, robot pre mesto, takú turistickú atrakciu. Je to chodiaci panáčik, čo má namiesto tváre display a na ňom si môžu hlavne turisti vyhľadať informácie, ktoré potrebujú. Robot sa potuluje náhodne po námestí, až pokiaľ sa nezačne niekto oňho zaujímať. Keď jeho senzory zaregistrujú niekoho pred ním, tak sa snaží podať ruku a ak ho niekto za tú ruku chytí, tak to je signál na začatie komunikácie. Na jeho display sú informácie o meste a okolí a pomocou pár tlačidiel sa dá po tých informáciách prechádzať. Robot pri tom samozrejme rozpráva a má vtipné pripomienky, ktoré sú stále spojené s prehliadanou informáciou. Má aj svoju „búdku“, takú valcovú, s dverami do polkruhu, do ktorej sa presne zmestí a používa ju, keď začne silnejšie pršať, alebo fúkať vietor, keď si potrebuje dobiť baterky a tiež je to jeho nočný trezor, v ktorom sa na noc zamkne, aby si ho niekto šikovný neprivlastnil pod rúškom tmy.

Priateľka bola v práci povýšená a tak sa chystáme na malú párty s priateľmi a známymi, tu v tomto byte. Teda chystá sa ona, ona je taký organizačný typ, ja sa len veziem na jej vlne fantázie. Avšak ja mám byť hlavná atrakcia, teda moje kúzelnícke číslo.

Od svojej poslednej príhody s robotom na koberci, som sa neodvážil ďalej experimentovať a bol som rád, že mám pokoj. A hlavne pracoval som na svojom poslednom projekte a tiež som sa presťahoval sem, takže som mal myšlienky inde.

Najprv som sa zdráhal,  že to nebude ono, to moje kúzelnícke číslo, ale potom som sa dal presvedčiť, však tak či tak by som dlho nevydržal bez toho, aby som to opäť neskúsil. Už mám aj vymyslené také jednoduché, ale efektné číslo. Idem si ho teraz nacvičiť.

Zoberiem obyčajný hrniec aj s pokličkou z kuchyne, postavím ho na stôl. A teraz urobím takú „myšlienku“, že korková zátka vznikne tesne pod pokličkou, aby spadla na dno a tak vydala také jemné „klop“. A to „klop, klop, ... “ sa zopakuje rýchlo zaradom asi 10 krát a bude tam desať štopľov. To bude poriadny efekt a prekvapenie.

-.-

Párty je už v plnom prúde, prichádza moja chvíľa. Svoje číslo som si nacvičil, v celku bez problémov to šlo. Priateľke som ale nepovedal o čo pôjde, takže netuší, čo presne budem robiť.

„Poprosím o pozornosť, vážení a milí, prichádza sľúbený zlatý klinec programu.“ – vyhlasuje priateľka.

Prítomní sú plní očakávania, lebo priateľka ich poriadne „naladila“ už predtým, takže je zrazu úplné ticho, až ma to prekvapilo. Idem teda pre hrniec a pokličkou do kuchyne a za chvíľu som naspäť.

„Poriadne si prosím prezrite tento hrniec aj s prikrývkou, či nie sú nejako upravované a tak podobne“ – poviem a dávam ho k dispozícii prítomným.

Hrniec si podávajú dookola a vidím, že už to nadšenie kúsok opadáva, lebo si myslia, že pôjde len o nejaký žart.

„Tak, ten kto má hrniec v ruke, poprosil by som, aby ho postavil sem na stôl a prikryl ho pokličkou“ – ukončujem prehliadku a hrniec je už na stole, bez toho aby som sa ja k nemu čo len priblížil.

„Teraz by som poprosil o absolútne ticho a sústreďte sa prosím na ten hrniec.“ – snažím sa povedať s nádychom tajomnosti, aj keď spojenie hrniec – tajomnosť, nie veľmi funguje, zatiaľ.

„Klop, klop, klop, klop, klop, klop, klop, klop, klop, klop “ – počuť zreteľne a ja poprosím najbližšieho aby otvoril hrniec a dal ho kolovať. Nálada sa razom zmenila a hrniec už nie je len hrniec, ale zrazu je z neho čarovný  hrniec, čo dokazuje šum medzi prítomnými. Neveriacky krútia hlavami, obzerajú si štopľe v hrnci, či nie sú z nejakého materiálu, čo sa z mikroskopickej guličky nafúkol do takého rozmeru a vznikajú ďalšie konšpiračné teórie. Moja priateľka je spokojná, zlatý bod programu sa vydaril. To ešte ale nie je koniec.

„Teraz by som vás požiadal, položte hrniec aj so zátkami naspäť a zakryte ho opäť pokličkou.“ – hrniec má v ruke práve policajt Robo, tak ho dáva na miesto a prikrýva ho.

„Robo, môžeš počkať, chvíľu, .... táaak a teraz odkry pokličku !“ – hovorím a Robo je v šoku.

„Kde sa stratili ? To snáď nie je možné ! Je prázdny, pozrite !“ – ukazuje prázdny hrniec všetkým.

Strhol sa veľký potlesk a moja milovaná bola veľmi šťastná, že sú všetci tak spokojní a ja som mal z toho veľkú radosť, že je taká rada.

Celý večer sa už potom niesol v duchu jedinej veci -  „ako som to urobil ?“. Samozrejme, že som nič neprezradil a stále som len opakoval : „Ak by som vám prezradil kúzlo, už by to kúzlo nebolo a mali by ste po zábave, len by ste konštatovali, že jáaaaaj, také jednoduché. “

Robo si chcel dokonca čarovný hrniec zobrať zo sebou, aby ho preskúmal, ale s tým som nesúhlasil a zahral som divadlo, že to by asi kúzlo prezradilo.

Párty teda dopadla dobre a keď všetci odišli, videl som v očiach mojej kočky, že by veľmi chcela vedieť, ako som to spravil, ale nechcela sa na to pýtať, chcela na to prísť sama, tak ako na to „prišla“ aj s tou soľničkou .

Zazvonil mi mobil, je to Robo : „Čau, prepáč, že otravujem hneď ako som odišiel, ale ja som si jeden ten štopeľ z tvojho hrnca tajne privlastnil a dal si ho do vrecka a teraz ho neviem nájsť, nie je tam niekde kde som sedel ?“

„Štopľov je tu hocikoľko, však sme niečo vypili, tak si môžeš pre niektorý prísť, ty detektív.“ – so smiechom mu odpovedám

„Hmmm, tak nič, dik za super párty, čau“ – a zložil smutne.

Priateľku, ale takto jednoducho nepresvedčím, lebo ten hrniec je jej a tak ho pozná, dúfam že niečo vymyslí ako minule a nebudem jej musieť zatiaľ prezradiť ozajstnú pravdu.

-.-

Zobudil som sa na nejaký hrkot. Už zase ? Mám už toho dosť ! Vyskočím z postele, bežím do haly, ale to hrkoce len priateľka, odchádza do práce.

„Ahoj miláčik, vidíme sa večer“ – zašteboce rýchlo a už jej niet, fíha, tá je rýchla, ani som jej nestihol povedať ahoj. Máme to takto rozumne vymyslené, ja vstávam, až keď ona už odchádza do práce a tak si neprekážame ráno v kúpeľni a v tej druhej miestnosti.

„Hmmmm, moja milá ešte nie je taká stará, že by mala hrkotať .“ – hovorím si v duchu, keď sa viac preberiem. Idem do kuchyne, otvorím skriňu a je to jasné, „kúzelný“ hrniec chýba. Vtedy mi to došlo, Robo jej zavolal, nech donesie hrniec a ona tiež zvedavá, bola určite za, všetkými desiatimi. Preto vyfrčala cez dvere rýchlo ako raketa. Bosorka jedna. No, ale aj tak je to najúžasnejšia žena na svete, takže to má vopred prepáčené.

-.-

„Ahoj miláčik, som doma.“ – volá od dverí slečna domáca a ja som rád, že ju zase vidím.

„Tak ako dopadol hrniec ?“ – pýtam sa

„Ty si si to všimol ? A ja som sa tak snažila, aby si na to neprišiel. Hrniec dopadol tak, že je to úplne obyčajný hrniec, len teraz už aj kúsok rádioaktívny, lebo bol poriadne preskúmaný dokonca aj rentgenom, ale nič, povedal Robo.“ – hovorí sklamane

„Ja si ale myslím, že celé to tvoje kúzlo musí mať niečo spoločné so štopľami, lebo tie tam figurujú vždy. Mám pravdu.“  - pýta sa

„Áno, zlatíčko máš.“ – pritakávam

„Ak ma máš naozaj rád, tak mi to kúzlo s hrncom ukážeš ešte raz a sľubujem, že už naposledy.“ – hovorí moja

„Mám ťa naozaj rád, ale neviem či to je dobrý nápad, lebo možno tú skutočnú pravdu ani nechceš vedieť, lebo možno nie som kúzelník, ale čarodejník, nevadilo by ti to ?“ – pýtam sa opatrne.

„Čarodejníci sú „coool“ , tak čo by mi na tom malo vadiť ?“ – smeje sa a stále nič netuší.

„Takže tu je hrniec, poklička, je prázdny, tak a urob kúzlo naposledy !“ – sadne si na pohovku s prikrytým hrncom v lone.

Raz jej to aj tak musím povedať, takže to kúzlo ešte raz, na začiatok hádam môže byť: „Klop,klop,klop,...“ – pred koncom strhne rýchlo pokličku z hrnca, aby zistila ako tie štople tam „vznikajú“ a pozerá sa dnu a ja vidím, že ju zaleje krv v tvári a vyteká jej cez nos aj uši aj ústa, už je celá od krvi a kým sa spamätám, leží nevládna na zemi. Hrniec so štopľami sa kotúľa niekde do rohu. Priskočím k nej, ale neviem čo mám robiť. Umelé dýchanie ? Masáž srdca ? Zdá sa mi že dýcha. Tak radšej rýchlo zavolám pohotovosť !

Pohotovosť je už na ceste, bože len nech to prežije, čo som to urobil ja debil ? Jediný človek, ktorý ma má naozaj rád a ja ho zabijem ! Myslím, že stále dýcha, len to vydrž prosím ťa, krv už nevyteká, tak hádam to prežije.

Sanitka zavíja, letíme cez križovatky ako sa dá.

„Prosím vás čo sa jej stalo ?“ – pýtam sa bezradný lekára v sanitke

„To teraz nevieme určiť, až v nemocnici, ale životné funkcie sú zachované, takže zatiaľ nie je v ohrození života.“  - lekár na to.

Už je v nemocnici, už je dúfam v dobrých rukách, len nech sa jej nič vážne nestane. Chcel by som to všetko vrátiť späť, ako čarodejník, ale to by sa mi určite nepodarilo, lebo na nej mi záleží najviac na celom svete.

„Sanitka vás čaká pri vchode, už môžete ísť domov, kompletné výsledky vyšetrenia budú až zajtra“ – hovorí sestrička, ktorá práve prišla ku mne.

„A bude v poriadku ?“ – pýtam sa jej potichu, ja nešťastný.

„Samozrejne, pán doktor povedal, že všetko bude v úplnom poriadku a už choďte, lebo sanitka nemôže čakať“ – a vedie ma von .

„Tak, kam to bude šéfe ?“ – pýta sa vodič sanitky

„Tak naspäť, na Vodičkovu 26.“ – hovorím

Odomkol som byt, ani sa nepamätám, že som ho zamykal a že som si bral kľúče v tej rýchlosti. Sadnem si na gauč a mám pocit, že sa mi celý svet zrútil. Niekto štrkoce kľúčmi vo dverách. Toto kto môže byť ? Nevie ich otvoriť, keďže som nechal kľúče z vnútra. Idem k dverám a otváram.

„Ahoj miláčik, ty si tu ? To je prekvapenie !“ – s veľkým úsmevom moja priateľka a ja nechápem, čo sa deje.

„A teba už pustili ? “ – pýtam sa nechápavo

„Jasne, že pustili, však to že som už manažérka, neznamená, že tam budem aj spávať .“ – hovorí

„A nemocnica ?“ – pýtam sa stále nechápavo

„Dneska som to nestíhala, veď vieš a keď si už mal odísť, tak som myslela, že pôjdem za tebou domov, takže fajn , že si tu.“ – šteboce tým svojím krásnym hláskom a ide do vnútra aj keď má problém prejsť okolo mňa, lebo stojím ako pribitý pred ňou vo dverách, ale je štíhla ako laň, takže to zvládne a ešte mi pri tom dá aj pusu.

„Vidíš, keby si sa už konečne nasťahoval ku mne, bolo by všetko jednoduchšie, ale ty stále len sľubuješ a sľubuješ.“  - vyčítavo ona.

„Veď som sa už nasťahoval“ – hovorím nesmelo

„No, len ako dlho si vydržal.“ – smeje sa

„Teraz už vydržím navždy, na 100 percent, už si nič iné neželám“ – hovorím a myslím to tak vážne, ako je len možné niečo myslieť vážne.

„Som zvedavá, koľko percent bude tých sto percent tento krát“ – smeje sa ďalej.

„Hľadali ťa z nejakej banky a aj z mestského úradu, videli niekde tvoje roboty, tak si asi chceli objednať. Neviem ako sa dopracovali ku mne, ale povedala som im, že sa im ozveš, lebo teraz si odcestovaný. Dobre som urobila ?“ – pýta sa nesmelo

„Výborne miláčik, som taký rád, všetko je také super.“  - a naozaj som rád.

„Odskočím si k sebe,  pozrieť čo je tam nové a potom prídem, dobre ?“ – pýtam sa s už trochu jasnejšou mysľou .

„OK, ja idem do sprchy, tak zatiaľ ...“ – odvetí

-.-

„Dobrý deň, sused, tak ako sa máme ? “ – pýta sa sused psychiater, keď prichádzam domov.

„Neviem ako vy, ale ja som sa nikdy nemal lepšie“ – snažím sa zavtipkovať.

„Tak to rád počujem, len tak ďalej a držte sa !“ – celý uradostený a vidím, že mi to naozaj praje.

„Neviem, či vám to mám hovoriť, ale keďže som to sľúbil, tak sa patrí. Pozdravuje vás pán Novický. “  - hovorí

„Pán Novický ?“ – čudujem sa

„Podľa mena ho možno nepoznáte, je to ten pán čo má tú veľkú zbierku korkových zátok, voláme ho len „Korkový mág“, zdalo sa mi , že ste spolu dobre vychádzali, tak preto vám ten pozdrav odovzdávam.“ –vysvetľuje

„Aha, viem, aj ja ho veľmi srdečne pozdravujem a prídem ho určite pozrieť.“ – tvárim sa ako že si spomínam.

„Teraz by to nebolo vhodné, najskôr tak za dva tri mesiaci myslím, on vás určite počká, žiaľ jeho diagnóza je neliečiteľná“ – hovorí smutne

„Dobre teda, ako poviete, dovidenia.“ – súhlasím a vchádzam do bytu.

Život je krásny, aj keď už vidím a chápem, nie som „čarodejník“, ale možno práve preto som teraz už ozajstným pánom svojho sveta.