Definícia živej hmoty a rozdiel medzi živou a neživou hmotou, sa popisuje a definuje v odbornej literatúre, rôznymi spôsobmi (genetická informácia, príjem energie/potravy, premeny energie, rozmnožovanie, prispôsobovanie atď.)

Ja, ale definujem život podstatne jednoduchším a jednoznačnejším spôsobom. Rozdiel medzi živou a neživou hmotou, je podľa mňa, daný schopnosťou odolávať rastu entropie objektu. Živý objekt je schopný odolávať rastu entropie svojho objektu, ak má dostatočný prísun použiteľnej energie a neživý objekt je bezmocný tomuto rastu  entropie odolávať. Entropia celku, napríklad vesmíru, ale rastie stále.

My síce vieme, že veľká väčšina živých objektov starne a teda by sme mohli povedať, že ich entropia rastie, ale to je tak „naschvál“.  Evolúcia, si totiž zákonite vybrala túto možnosť pre živé objekty, pretože ak by tieto nestarli, životný priestor by sa zaplnil a vývoj sa zastavil. Inak povedané, ak by sme postavili proti sebe starnúci a teda meniaci sa , živý objekt, proti nestarnúcemu a teda nemeniacemu sa (neschopnému prispôsobovať sa meniacim podmienkam), tak by ten starnúci časom vytlačil, vyhubil, nestarnúci objekt.

Starnutie teda nie je podmienkou, súčasťou, definície života, je to len evolučná záležitosť. Živý objekt by teda teoreticky mohol byť večný a odolávať neustále rastu entropie jeho tela, pokiaľ má dostatočný prísun použiteľnej energie.

Predstavme si teraz neživý objekt povedzme práčku. Každému je jasné, že táto sama o sebe nedokáže odolávať „zubu času“, teda stále rastúcej entropii, samej seba. Aj keby sme ju vôbec nepoužívali, aj tak by sa časom jej súčiastky rozpadli, guma, umelá hmota, by spráchnivela, oceľ skorodovala atď.

Ako by táto práčka mohla byť večná ? Mohli by sme okolo nej postaviť roboty, ktoré by automaticky zisťovali stav jej súčiastok a menili ich. Lenže čo by sa staralo o tie roboty, aby sa tie nepokazili časom ? Ďalšie roboty ? Iste chápete, že toto nikam nevedie. Napokon by „zub času“ – entropia, zvíťazila nad našou práčkou.

Ako to, že živý objekt si s týmto vie poradiť ?  Je to spôsobené živou bunkou. Táto v sebe obsahuje program, ktorý túto vie opraviť (v tom programe je zakódované aj starnutie, skracovanie telomér pri delení, ale to teraz nebudeme uvažovať), keď treba, prípadne ak je už oprava nemožná, vedľajšia bunka sa rozdelí a nahradí neopraviteľne pokazenú. Tieto samo opravy by teoreticky mohli fungovať do nekonečna. Celý živý objekt pozostáva z týchto spolupracujúcich buniek a z toho dôvodu by mohol odolávať „zubu času“ – rastúcej entropii seba samého, ak má prísun použiteľnej energie. Robil by to síce stále na úkor stále rastúcej entropii vesmíru, ale ten je obrovský a jeho vyčerpanie prakticky nemusíme uvažovať.

Ako teda toto dosiahnuť u našej práčky ? Teraz už vieme , že s pomocou z vonka (napríklad roboty) nemôžeme rátať. Jediná pomoc z vonka môže byť prísun použiteľnej energie. Tak čo teraz ?

Budeme potrebovať neživú bunku. Môžeme ju nazvať nunka (anglicky non live cell =nell). Ako by táto nunka mala vyzerať ? Najlepšie by bolo, ak by nunkou boli priamo atómy. Zmeniť ale atómy, na samo opravovacie sa, ak uvažujeme o objektívnej existencii hmoty, je asi nemožné, neviem si to predstaviť. Iná by bola situácia , ak žijeme v nejakej simulácii, tam by to preprogramovaním asi šlo.

Pokiaľ uvažujeme klasicky, materialisticky, tak nunka musí pozostávať z množstva atómov, molekúl. Evolúcia je slepá a tak zapracováva do svojich výsledkov aj nepotrebné veci, škodlivé veci, aj keď výsledok je životaschopný, ale je až nepochopiteľne zložitý. Keď budeme vytvárať našu nunku, keďže sme inteligentný tvorca, môže byť táto podstatne jednoduchšia ako živá bunka.

Takže teraz odovzdávam slovo našim technikom, nech sa im darí. Článok ešte bude pokračovať ak ma niečo napadne.