Definícia živej hmoty a rozdiel medzi živou a neživou hmotou, sa popisuje a definuje v odbornej literatúre, rôznymi spôsobmi (genetická informácia, príjem energie/potravy, premeny energie, rozmnožovanie, prispôsobovanie atď.)

Ja, ale definujem život podstatne jednoduchším a jednoznačnejším spôsobom. Rozdiel medzi živou a neživou hmotou, je podľa mňa, daný schopnosťou odolávať rastu entropie objektu. Živý objekt je schopný odolávať rastu entropie svojho objektu, ak má dostatočný prísun použiteľnej energie a neživý objekt je bezmocný tomuto rastu  entropie odolávať. Entropia celku, napríklad vesmíru, ale rastie stále.

My síce vieme, že veľká väčšina živých objektov starne a teda by sme mohli povedať, že ich entropia rastie, ale to je tak „naschvál“.  Evolúcia, si totiž zákonite vybrala túto možnosť pre živé objekty, pretože ak by tieto nestarli, životný priestor by sa zaplnil a vývoj sa zastavil. Inak povedané, ak by sme postavili proti sebe starnúci a teda meniaci sa , živý objekt, proti nestarnúcemu a teda nemeniacemu sa (neschopnému prispôsobovať sa meniacim podmienkam), tak by ten starnúci časom vytlačil, vyhubil, nestarnúci objekt.

Starnutie teda nie je podmienkou, súčasťou, definície života, je to len evolučná záležitosť. Živý objekt by teda teoreticky mohol byť večný a odolávať neustále rastu entropie jeho tela, pokiaľ má dostatočný prísun použiteľnej energie.

Predstavme si teraz neživý objekt povedzme práčku. Každému je jasné, že táto sama o sebe nedokáže odolávať „zubu času“, teda stále rastúcej entropii, samej seba. Aj keby sme ju vôbec nepoužívali, aj tak by sa časom jej súčiastky rozpadli, guma, umelá hmota, by spráchnivela, oceľ skorodovala atď.

Ako by táto práčka mohla byť večná ? Mohli by sme okolo nej postaviť roboty, ktoré by automaticky zisťovali stav jej súčiastok a menili ich. Lenže čo by sa staralo o tie roboty, aby sa tie nepokazili časom ? Ďalšie roboty ? Iste chápete, že toto nikam nevedie. Napokon by „zub času“ – entropia, zvíťazila nad našou práčkou.

Ako to, že živý objekt si s týmto vie poradiť ?  Je to spôsobené živou bunkou. Táto v sebe obsahuje program, ktorý túto vie opraviť (v tom programe je zakódované aj starnutie, skracovanie telomér pri delení, ale to teraz nebudeme uvažovať), keď treba, prípadne ak je už oprava nemožná, vedľajšia bunka sa rozdelí a nahradí neopraviteľne pokazenú. Tieto samo opravy by teoreticky mohli fungovať do nekonečna. Celý živý objekt pozostáva z týchto spolupracujúcich buniek a z toho dôvodu by mohol odolávať „zubu času“ – rastúcej entropii seba samého, ak má prísun použiteľnej energie. Robil by to síce stále na úkor stále rastúcej entropii vesmíru, ale ten je obrovský a jeho vyčerpanie prakticky nemusíme uvažovať.

Ako teda toto dosiahnuť u našej práčky ? Teraz už vieme , že s pomocou z vonka (napríklad roboty) nemôžeme rátať. Jediná pomoc z vonka môže byť prísun použiteľnej energie. Tak čo teraz ?

Budeme potrebovať neživú bunku. Môžeme ju nazvať nunka (anglicky non live cell =nell). Ako by táto nunka mala vyzerať ? Najlepšie by bolo, ak by nunkou boli priamo atómy. Zmeniť ale atómy, na samo opravovacie sa, ak uvažujeme o objektívnej existencii hmoty, je asi nemožné, neviem si to predstaviť. Iná by bola situácia , ak žijeme v nejakej simulácii, tam by to preprogramovaním asi šlo.

Pokiaľ uvažujeme klasicky, materialisticky, tak nunka musí pozostávať z množstva atómov, molekúl. Evolúcia je slepá a tak zapracováva do svojich výsledkov aj nepotrebné veci, škodlivé veci, aj keď výsledok je životaschopný, ale je až nepochopiteľne zložitý. Keď budeme vytvárať našu nunku, keďže sme inteligentný tvorca, môže byť táto podstatne jednoduchšia ako živá bunka. 

Súčasným príkladom nášho inteligentného tvorenia, sú umelé neurónové siete. Tieto vytvárame podstatne, neporovnateľne jednoduchším spôsobom, ako je to v našom mozgu. Napriek tomu, ale nie je možné povedať, že výsledok ktorý je dosiahnutý umelými neurónmi, je horší, ako výsledok dosahovaný živými, skôr naopak. Mnohí si síce myslia, že zo zložitosti živých neurónových sietí, emergentne vzniká vedomie, ale to je hlúposť. Umelé neurónové siete po naučení sa, ktoré nemusí prebiehať klasicky s "učiteľom", na princípe spätnej úpravy váh, môže prebiehať aj bez učiteľa, úplne samostatne, sú síce jednoúčelové. Toto mnohí považujú za jasný dôkaz toho, že neurónové siete mozgu, sú na vyššej úrovni, lebo tento je mnohúčelový. Lenže to je len dané obrovským množstvom jednoúčelových neurónových sietí mozgu, ktoré ešte aj spolopracujú. Takže v kvalite, výsledku práce, umelých neurónových sietí a živých neurónových sietí nášho mozgu, nevidím v podstate žiadny rozdiel až na tvorivosť.

Priblížim ešte, ako sa umelá nerónová sieť učí, napríklad rozpoznávať veci-obrázky, úplne samostatne bez učiteľa, lebo si myslím, že tento princíp, môže mnoho vnímavých ľudí , vypozorovať aj vo svojom mozgu. Takejto umelej neurónovej sieti sú predkladané rôzne, napríklad obrázky. Neexistuje v tejto sieti žiadna definícia, co si má sieť všímať, čo má rozpoznávať, je v podstate úplne sebestačná v tom čo sa bude diať. Obrázky neobsahujú žiadny popis, čo na nich je. Zosnímaný záznam obrázku, ktorý má veľké rozlíšenie, sa potom postupne v krokoch, cez rôzne filtre stále viac a viac zjednodušuje, klesá rozlíšenie. Potom, od určitého kroku, toto rozlíšenie začne opäť po krokoch stúpať, až nadobudne pôvodnú hodnotu. Všetko toto prebieha cez jednotlivé úrovne, ktoré sú tvorené umelými neurónmi a tieto spojené s predchádzajúcou úrovňou váhami. Tu sa porovná výsledok, s pôvodným obrázkom. Úpravou váh, sa sieť sama, pomocou jednoduchej, do nej zabudovanej matematiky, snaží dosiahnuť, aby výsledný obrázok, bol čo najpodobnejší originálu.

Nakoniec, keď už chyba, medzi výslednými a originálnymi obrázkami je dostatočne malá, sa systém učenia ukončí. Ponechá sa len prvá polovica tejto siete, tá kde rozlíšenie stále len klesalo. Tu, vo váhach, je vlastne uložená informácia, ako je možné obrázky odlíšiť od seba a tieto sú vlastne zatriedené do jednotlivých tried a týmto triedam môžeme priradiť význam, čo na obrázkoch je. Dalo by sa jednoducho povedať, že nastavením váh, týchto zostupných úrovní neurónovej siete, sa vlastne nastavili vlastnosti filtrov, ktoré nám z obrázkov s vysokým rozlišením, vytvorí pár tried, napríklad pre rozpoznanie vecí na obrázkoch. Toto všetko sieť urobila sama, bez učitela. Nám už len zostáva jednotlivé, vzniknuté triedy, skupiny obrákov, pomenovať podľa toho čo reprezentujú a je to.

Tieto umelé neurónové siete samozrejme nedokážu odolávať rastúcej entropii svojej konštrukcie, na to by sme potrebovali tie nunky.

Takže teraz odovzdávam slovo našim technikom, nech sa im darí.