Čo je to vedomie ?                                                                          november 24, 2015

Otázka, čo je to vedomie, zaujíma človeka ( pračloveka ) od doby kedy vedomie nadobudol. Zaoberajú sa tým od nepamäti náboženstvá, ale keďže sú dogmatické, dávajú odpovede len tým najmenej náročným.

Osobne sa touto otázkou zaoberám už minimálne 20 rokov a konečne som sa prinútil to spísať. Najprv som sa snažil vysvetliť ju čiste materialisticky, ale v súčasnosti sa už prikláňam aj k tomu , že to čiste materialisticky nejde.

Dospel som k určitým indíciám aj s pohľadu materializmu, ale určite nie k riešeniam.

Nesnažil som sa naštudovať si, čo si o vedomí myslí súčasná veda (filozofia, psychológia), lebo som nechcel byť ovplyvnený.

Najprv by som napísal, čo si myslím o podstate tvorivého myslenia. Myslím si, že za tvorivosťou myslenia nášho mozgu je chybovosť s akou pracuje. Pokiaľ by náš mozog pracoval bez chýb, ako dnešné počitače, nebol by tvorivý. Čím je človek tvorivejší tým viac sa mýli, tým je menej sústredený na jednoduché veci a naopak, čím je menej tvorivý, tým je menej omylný.

Nové myšlienky totiž vznikajú práve z chýb, ktorých sa dopúšťa mozog pri vyhodnocovaní podnetov z okolia a vytváraní riešení.

Tie chyby (nové riešenia) sú ešte kontrolované kontrolnými mechanizmami, niektoré sú podvedomé, niektoré vedomé.

Dnešné počítače sú plné kontrolované, to znamená, že každý výsledok operácie je posielaný do ďalšieho kroku pomocou napríklad kontrolného súčtu a pokiaľ je tento narušený, operácia sa zopakuje až kým prenos nie je bez chyby. Na výsledky takýchto počítačov sa môžeme úplne spoľahnúť. Pokiaľ by sa nám ale podarilo vyrobiť počítače s tvorivým myslením, na ich výsledky by sa už spoľahnúť nedalo a teda by nám boli na nič (jedine tak pre zábavu), prípadne by až mohli byť nebezpečné.

Výsledky dnešných počítačov sú teda plne determinované, vopred určené, výrobcom počítača a programátorom programu podľa ktorého počitač pracuje. Je tu ale jedna možnosť na nie plnú detreminovanosť výsledku už aj dnes. Pokiaľ totiž počítač vykonáva viac úloh naraz (fyzicky súčasne, fyzicky viacprocesorový systém) a čas za ktorý vykoná jednu úlohu nie je presne daný (môže závisieť od náhodných faktorov, napríklad aj počtu nájdených chýb z titulu nekvality polovodičov a teda počtu zopakovaní operácie) a výsledky jednotlivých úloh sú závislé na výsledkoch ostatných, tak môže dôjsť k určitému nedeterminizmu.

Takéto niečo je možné vypozorovať už aj dnes, kedže máme stále zložitejšie operačné systémy.

Nedeterminizmus bez potrebnej kontroly, ale ešte nemusí byť tvorivé myslenie a už vôbec nie  vedomie, aj keď si myslím, tým sa to začína.

Počítače s dnešnou architektúrou, ktoré pozostávajú z veľkého množstva pamäťových buniek a jedného, alebo pár procesorov, nikdy nebudú mať vedomie, ale možno by mohli tvorivo myslieť. Aj keď tvorivé myslenie počítačov je podľa mňa skôr na škodu, ako na osoh pre ľudí, lebo tvorivé myslenie je pre človeka skôr zábava ako nepríjemná práca. A také počítače ako som už napísal by mohli byť aj nebezpečné, lebo na ich výsledky by sa nedalo spoľahnúť.

Ak by mal mať počítač vedomie, myslím si, že každá jeho pamäťová bunka (alebo aspoň väčšina) by musela byť zároveň procesorom.

Tieto procesory musia komunikovať, byť prepojené zvláštnym spôsobom, ktorý nazývam problém dvoch, alebo viacerých objektov.

Problém dvoch (alebo viacerých) objektov je také prepojenie, keď výstup prvého objektu je privedený na vstup druhého (alebo všetkých ostatných) a výstup druhého (alebo všetkých ostatných )je privedený na vstup prvého. Mechanicky si také niečo môžeme predstaviť napriklad na dvoch (alebo viacerých) telesách v kozme, ktoré sú gravitačne viazané a obiehajú povedzme okolo spoločného ťažiska.

Iné prirovnanie ma napadá, keď som ako mladík, často navštevoval holiča (mal som ešte veľa vlasov na strihanie) a po oboch stranách miestnosti boli holičské kreslá a steny pred nimi boli pokryté zrkadlami. Keď som sedel vo svojom kresle, a pozeral som sa do zrkadla predo mno, videl som zrkadlo za sebou a v tom som opäť videl zrkadlo predo mno a v tom zase zrkadlo za mno a tak ďalej až do skoro nekonečna. To "skoro" tam bolo len preto, lebo sa svetlo raz minie a už ďalej nevidím, alebo oči nie sú dokonalé a už ďalej nevidia.

Z materialistického pohľadu teda vyslovujem myšlienku, že vedomie je produktom skoro nekonečnej spätnej väzby  objektov, prepojených k tomu vhodným (vyššie popisovaným) spôsobom, teda keď sa vo svojom mozgu dokážeme „pozerat“ sami do seba .

To je teda problém dvoch (alebo viacerých) objektov, ktorý je podľa mňa za podstatou vedomia, pokiaľ je možné vedomie vysvetliť čiste materialisticky.

Ako som spomínal, materialistický pohľad na vedomie podľa mňa súvisí s problémom dvoch a viacerých objektov (viď predchádzajúci text). Tento "problém" je mechanicky opísateľný gravitačnou viazanosťou telies vo vesmíre.

Z toho dôvodu, by vesmír ako celok, prípadne jeho veľké celky, mohli mať vedomie. Pavučinová štruktúra vesmíru (jeho veľkých oblastí) je veľmi podobná tej neurónovej.



V súčasnosti už ale dávam skoro 50 percentnú šancu tomu, že vedomie je jedinou objektívne existujúcou "vecou" a všetko ostatné hmotné, čo ním vnímame, je len ilúzia, teda vedomie nie je produktom mozgu, ako to tvrdi materialistická veda.

Tú ilúziu nám vytvoril stvoriteľ ale tak, aby pôsobila dokonale materialistickým dojmom a teda mi nič nebráni v tom, aby som zákonitosti správania sa tej ilúzie študoval pomocou materialistickej vedy.

Tak, to je asi všetko, k čomu som dospel ohľadom podstaty vedomia.



   

    Flag Counter